Návšteva festivalu Hory a mesto 25. 10. 2018

Ako trieda III.D sme sa 25. októbra 2018 zúčastnili festivalu Hory a mesto pospolu s tromi triedami našich prvákov. Prekvapilo ma, že sme tam boli najstarší. Väčšiu časť účasti tvoril drobizg zo základných škol. Začal som mať obavy, či sme náhodou nezablúdili na predstavenie určené pre mladšiu cieľovú skupinu. Moje pochybnosti však rozptýlil už prvý film.

Išlo o prírodovedný dokument od Branislava Molnára „Žijem Dunajom“. Už po prvých pár záberoch bolo zrejmé, že natáčanie tohto filmu bolo náročné. Jeho tvorca musel presedieť hodiny a dni nehybne v krytoch, aby nevyplašil zver. Tieto pre človeka nepohybujúceho sa v prírode často úchvatné zábery mu poslúžili ako pozadie pre jeho výklad. Výklad obsahoval značný objem informácii a odborných termínov, a teda bolo celkom ťažké udržať pozornosť a držať krok s tokom autorových myšlienok. Najsilnejšie negatívne emócie však vo mne vyvolali tie pasáže filmu, v ktorých autor prezentoval svoje politické a spoločenské názory. Nejde mi ani tak o to, že by som mal s jeho názormi, hoc s nimi nesúhlasím, nejaký vážnejší problém. Myslím si však, že pokiaľ je publikum také mladé (vekový priemer odhadujem tak na 13-14 rokov) je nemiestne a vysoko nevhodné pretkať inak vysoko zaujímavý film svojím komentárom, zahrňujúcim dehonestovanie konzumného spôsobu života a excesívneho využívania prírodných zdrojov.

Druhý vstup obsahoval kaptivatívnu prezentáciu, opisujúcu prácu správcov parku Veľká Fatra od autora Juraja Žiaka. Neinvazívnym spôsobom vyvolávala sympatie k tomuto povolaniu popri poučovaní o dôležitosti a vážnosti tohto zamestnania. Ukázala taktiež vzťahy medzi ochranármi a vlastníkmi pozemkov i štátnymi firmami, napr. vodohospodármi, ktorý by som opísal ako čakanie na Godota. Správcovia posielajú spravovateľom pozemkov svoje požiadavky na skĺbenie ich práce a jej správne načasovanie v súlade s prírodným cyklom. A potom neúspešne čakajú na pozitívny výsledok. Táto prezentácia vo mne zanechala horko-sladký pocit práve vďaka rozkolom medzi realitou, ochranármi a súkromnými záujmami.

Tretiu a poslednú a časť tohoto podujatia vyplnil Jozef Krištoffy so svojou prednáškou o profesionálnom horolezectve. Bola tu prehraná reportáž o jeho nedávnom lezeckom výkone na talianskej Sardínii a krátky film o lyžovaní mimo upravovaných stredísk a teda na vlastnú päsť.
Neohromili ma nijaké z ukázaných výkonov. Skôr sa vo mne vzbudili pocity a túžby konať rovnako. Dospel som k záveru, že telo tieto extrémne výkony vydrží, lež myseľ býva slabá a človek sa bojí opustiť to svoje pohodlie. Toto p. Krištoffy podčiarkol svojím výrokom, že psychická príprava je obdobne náročná, ak nie náročnejšia, ako príprava fyzická (voľná parafráza).

Aj keď to nebol prevratný zážitok, predsa len podnecoval tvorbu myšlienok zameraných na sebahodnotenie, či život stojí za to, či sa predsa len nedá prežiť zaujímavejšie a hodnotnejšie.
Tomuto festivalu by som si však dovolil vytknúť jeho neobmedzenú vekovú prístupnosť. Myšlienky a názory tu vyjadrené boli, aj keď hodné úvahy nad nesmierne sugestívne a nedovyvinutú adolescentnú myseľ, schopné zviesť ku konformite s prezentovaným svetonázorom, zahŕňajúcim šport, ochranu prírody a zatracovanie momentálneho rýchleho napredovania technického pokroku a pohodlia s ním spojeným.

Matej Majzlík, III.D